Rad Ľudovíta Štúra II. triedy získal za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v
oblasti vedy, najmä onkológie, tiež lekár a vedec Michal Mego. Sergej
Kopčák bol ocenený za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí. Za
mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti vedy vyznamenala prezidentka
klimatológa Milana Lapina.
Režisér Peter Mikulík získal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne
zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry. Herečka Jana Oľhová si
vyznamenanie prevzala za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti
kultúry a umenia.
Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy in memoriam získala zdravotná
sestra Margita Kosturíková za záchranu ľudského života s nasadením
vlastného života.
Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR si
prevzala fotografka Milota Havránková, ako aj fotografka Zuzana
Mináčová. Pribinov kríž II. triedy získala spisovateľka Irena Brežná, a
to za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR.
Medailu prezidenta SR udelila Čaputová za zásluhy o rozvoj SR v
sociálnej oblasti, najmä v oblasti práce s marginalizovanými komunitami,
Kvetoslave Berkyovej. Za významné zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry si
medailu prevzala speváčka ľudových piesní Mária Mačošková.
Udeľovanie vyznamenaní, najmä štátnych, je významnou formou uznania
zásluh občanov SR aj iných štátov. Ide o morálne a spoločenské ocenenie
vynikajúcich jednotlivcov, výnimočne aj vojenských útvarov a vojenských
zväzkov, ktoré majú zástavu.
Právo udeľovať štátne vyznamenania patrí k tradičným kompetenciám hláv
štátov. Štátne vyznamenania sú rady (vyššie) a kríže (nižšie). Prezident
udeľuje aj Rad Andreja Hlinku.
Prezidentka: Každý z ocenených priniesol spoločnosti dobro, ľudskosť a prospech
Za každým jedným oceneným sa skrýva životný príbeh, ktorý priniesol
dobro, ľudskosť a prospech našej spoločnosti. V nedeľu to počas
odovzdávania štátnych vyznamenaní uviedla v príhovore prezidentka SR
Zuzana Čaputová.
"Nech je dnešný večer posolstvom, že si naša spoločnosť ctí práve
takéto hodnoty. Buďme spoločnosťou, ktorá dokáže oceniť tiež malé
každodenné víťazstvá ľudí. A tiež spoločnosťou, ktorá pamätá aj na
budúcnosť – teda na tých, ktorí si možno preberú ocenenia o desať alebo
20 rokov," povedala prezidentka. Odovzdávanie vyznamenaní považuje
za oslavu víťazstva odvahy, vzdelanosti, obetavosti, pracovitosti a
talentu ocenených.
Pre pandemickú situáciu presunuli odovzdanie štátnych vyznamenaní z januára na Deň víťazstva nad fašizmom. "Medzi
dnešnými vyznamenanými sú aj ľudia, ktorí preukázali svoje hrdinstvo
počas druhej svetovej vojny, v boji so skutočným, nie domnelým fašizmom," priblížila prezidentka. Víťazstvo nad fašizmom si podľa jej slov pripomíname "v trpkom kontexte prítomnosti, keďže krutá vojna je priamo u našich susedov."
Zdôraznila, že demokraciu je potrebné neustále chrániť a kultivovať.
Hrozbou pre slobodu pritom podľa jej slov nemusí byť iba vojna, ale aj
recidívy násilných a totalitných ideológií. "Opravujme teda našu
demokraciu, keď vidíme jej chyby. Zdokonaľujme ju, ale nerozkladajme ju.
Nerozoberme ju na súčiastky, ktoré nebudeme vedieť spojiť."
Zároveň hlava štátu vyzvala na dialóg, ktorý je predpokladom nachádzania najlepších riešení. "Môžeme
pri tom spolu nesúhlasiť, môžeme si nerozumieť, ale rešpektujme sa.
Vnímajme rôznosť našich postojov ako niečo, čo nás nielen rozdeľuje a
zaťažuje, ale čo je zároveň príležitosťou. Stavajme na hodnotovom súlade
aj pri pestrosti názorov," dodala prezidentka.
Prezidentka: Sloboda a demokracia nie sú nikdy vybojované raz a navždy
Sloboda a demokracia nie sú nikdy vybojované raz a navždy. Preto je
potrebné slobodu neustále chrániť a kultivovať. Prezidentka SR Zuzana
Čaputová to v nedeľu povedala v rámci svojho príhovoru počas
odovzdávania štátnych vyznamenaní.
Poukázala na citát prvého československého prezidentka Tomáša Garrigue Masaryka, že "demokracia spočíva v mravnosti. Ak má demokracia svoje nedostatky, treba prekonávať tieto nedostatky a nie demokraciu samotnú". Vyzvala na opravu chýb demokracie, nie na jej rozoberanie.Upriamila pozornosť na tradíciu oceniť tých, ktorí v druhej svetovej
vojne bojovali proti fašizmu i tých, ktorí sa vzopreli totalitnému
komunistickému režimu. "
Ľudí, ktorí bojovali za našu slobodu a často pritom prišli o slobodu vlastnú," podotkla hlava štátu.
Ocenenie ide aj zdravotníkom, "
ktorých nenahraditeľnosť sme si ešte viac uvedomovali v období pandémie". Tiež tým, ktorí sa presadili vo svete vedeckými alebo športovými výkonmi, hercom a fotografom.
Prezidentka vzdala hold tvorivosti, vytrvalosti, obetavosti ocenených, tiež ochote a schopnosti prekonávať prekážky. "
Ich
túžbe po pravde, po kráse a po poznaní. Ich úsiliu, aby sa vo svojej
oblasti či vo svojom povolaní dostali na najvyššie priečky a úspešne nás
reprezentovali," doplnila prezidentka. O tom všetkom podľa nej treba počuť "
osobitne dnes, keď na mnohých ešte doliehajú dozvuky pandémie i ďalších kríz".
V. Čelko: Vyznamenania nás budú naďalej nielen inšpirovať, ale aj zaväzovať
Udelené štátne vyznamenania budú ich laureátov naďalej nielen
inšpirovať, ale aj zaväzovať. V príhovore za ocenené osobnosti
prezidentkou SR Zuzanou Čaputovou to uviedol historik Vojtech Čelko.
"
Ocenenie, ktoré sme si dnes prevzali, nie je len pre nás. Pri
väčšine z nás sa na jeho výsledku podieľalo naše prostredie, či už
rodinné alebo pracovné," zdôraznil s tým, že hovorí za širokú škálu ľudí, ktorých spájajú slovenské korene.
Podotkol, že svet v súčasnosti nečakajú jednoduché kroky a riešenia. "
Výzvy,
ktoré prichádzajú v tomto postcovidovom čase pri riešení klimatických
zmien a v súvislosti s vojnou, ktorá sa odohráva pri slovenských
hraniciach, nás nenechávajú ľahostajnými," povedal Čelko.
Zároveň vyjadril hrdosť, že práve teraz môže Slovensko preukázať hodnoty, ako pohostinnosť, dobroprajnosť a pomoc, "
o
ktorých sme si nemysleli, že ich budeme musieť do takej miery každý z
nás riešiť, ale nezaskočili nás a pomáhame podľa svojich schopností tam,
kde môžeme."
Prezidentka SR Zuzana Čaputová v nedeľu ocenila 25 osobností
spoločenského, kultúrneho a športového života, z toho šesť in memoriam.
Štátne vyznamenania udelila aj tento rok v náhradnom termíne. Ceremoniál
sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave.
TASR prináša profily vyznamenaných osobností.
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy
Maria Bartuszová (in memoriam)
Jedna z najvýznamnejších sochárok tvoriacich na Slovensku Maria
Bartuszová, rodená Vnoučková, sa narodila 24. apríla 1936 v Prahe. V
rokoch 1951 až 1955 tam študovala na Vyššej umeleckopriemyselnej škole a
v rokoch 1955 až 1961 na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v ateliéri
profesora Ota Eckerta.
V roku 1963 sa s manželom, slovenským sochárom Jurajom Bartuszom,
presťahovala do Košíc. Bola členkou Klubu konkretistov, voľného
združenia výtvarných umelcov, ktoré v rokoch 1967 - 1971 pôsobilo v
bývalom Československu.
Svojou tvorbou významne prispela k formovaniu moderného slovenského
sochárstva. Vytvorila originálny štýl a patrila medzi prvých výtvarných
umelcov, a to nielen na Slovensku, ale aj v Európe, ktorí tvorili
umelecké diela aj pre nevidiacich. Okrem komornej sochárskej tvorby
vytvorila viacero monumentálnych diel, napríklad plastiku pred košickým
krematóriom, alebo fontánu pri obchodnom dome Dargov v Košiciach.
Jej sochárske dielo patrí k základným výdobytkom moderného slovenského
sochárstva. Je jedinečné aj v širšom medzinárodnom kontexte, čo dokazuje
aj pripravovaná výstava jej tvorby v prestížnej londýnskej galérii -
Tate Gallery.
Maria Bartuszová zomrela 22. decembra 1996.
Alžbeta Gwerková-Göllnerová (in memoriam)
Literárna vedkyňa, historička a prekladateľka Alžbeta
Gwerková-Göllnerová sa narodila 19. októbra 1905 v Čiernom Balogu v
židovskej rodine. Jej manželom bol známy maliar Edmund Gwerk.
Stredoškolské vzdelanie získala na obchodnej škole a v rokoch 1919 -
1925 na gymnáziu v Banskej Bystrici. Po maturite študovala v rokoch 1925
- 1930 češtinu a maďarčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v
Prahe. Študijné pobyty na parížskej Sorbonne a v rumunskom Kluži
absolvovala v rokoch 1937 - 1938.
Po návrate na Slovensko vyučovala na učiteľskom ústave v Spišskej Novej
Vsi a na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote. V rokoch 1932 - 1939
pôsobila na učiteľskom ústave v Bratislave, potom až do úmrtia na
gymnáziu a učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici.
Výrazne sa angažovala v rôznych spolkoch a bola aktivistkou ženského
hnutia na Slovensku. Pôsobila v redakčnom kruhu Prúdy a v literárnom
časopise Služba. Zostavila a zredigovala zborník Žena novej doby.
Alžbeta Gwerková-Göllnerová sa aktívne zapojila aj do Slovenského
národného povstania a ilegálneho odboja. V novembri 1944 ju zatkli a 18.
decembra 1944 popravili v Kremničke. Mala 39 rokov.
Štefan Kopecký
Štefan Kopecký sa narodil 7. decembra 1922 v Brezovej pod Bradlom. Pochádza zo starej garbiarskej rodiny.
Najmladší a v súčasnosti posledný žijúci spoluzakladateľ Demokratickej
strany sa aktívne zapojil aj do Slovenského národného povstania, počas
ktorého mal na starosti organizačné veci. Bol pravou rukou Martina
Kvetka, člena povstaleckej Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. V
septembri 1944 sa stal najmladším členom pri zakladaní Demokratickej
strany.
Po skončení druhej svetovej vojny pracoval ako ekonóm vo fabrike na
spracovanie koží v Liptovskom Mikuláši. Po znárodnení fabriky mu
oznámili, že je nežiaduci. Keďže nesúhlasil s nástupom komunistického
režimu, rozhodol sa v roku 1949 emigrovať, najskôr do Argentíny. V roku
1954 odišiel do Spojených štátov – usídlil sa v Chicagu, kde žil a
pracoval na rôznych pozíciách. Angažoval sa aj v krajanskej
Československej národnej rade v Amerike (CNCA – Czechoslovak National
Council of America) a vo viacerých miestnych krajanských organizáciách,
ktoré pomáhali emigrantom prichádzajúcim do USA z Československa.
Po roku 1989 sa pravidelne vracal do svojho rodiska – Brezovej pod
Bradlom, keď sa v roku 2003 aj s manželkou natrvalo vrátil na Slovensko.
Vojtech Čelko
Významný historik, predseda pražskej Spoločnosti Milana Rastislava
Štefánika a bývalý riaditeľ Domu slovenskej kultúry v Prahe Vojtech
Čelko sa narodil 26. júla 1946 v Bratislave. Vyrastal a dospieval v
Trenčíne, kde absolvoval základnú školu a Strednú všeobecnovzdelávaciu
školu. V rokoch 1964 - 1969 študoval históriu a hindčinu na Filozofickej
fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Počas vysokoškolského štúdia sa
aktívne zapojil do študentského hnutia a aktivít tzv. Pražskej jari.
Po skončení štúdia pracoval v Historickom ústave Československej
Akadémie vied, ktorý však už na počiatku normalizácie postihli politické
perzekúcie. Tie sa dotkli aj Vojtecha Čelka. Nastalo pre neho obdobie
nekvalifikovanej práce a tiež prenasledovania zo strany Štátnej
bezpečnosti (ŠtB). Jeho snahu nájsť si prácu v odbore dokumentuje aj
viac ako sedemdesiat zamietnutých žiadostí.
V roku 1974 napokon získal miesto riaditeľa múzea v Rumburku. V roku
1985 sa vrátil do Prahy, kde začal pôsobiť v Dome slovenskej kultúry, na
čelo ktorého sa ako riaditeľ postavil v roku 1990. O dva roky neskôr
založil Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika, ktorá sa pod jeho
vedením stala významnou inštitúciou nielen šírenia Štefánikovho odkazu,
ale aj slovenskej kultúry a histórie v Českej republike.
Slovenskú kultúru a históriu popularizuje aj prostredníctvom vlastných
vedeckých prác či publikácií. V súčasnosti pôsobí tiež v Ústave pro
soudobé dějiny Akademie věd ČR.
Viliam Dobiáš
Dlhoročný záchranár, špecialista na urgentnú medicínu, prezident
Slovenského Červeného kríža a vysokoškolský pedagóg Viliam Dobiáš sa
narodil 14. februára 1950 v Bratislave. V roku 1968 maturoval na
Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Košiciach. Odbor všeobecné
lekárstvo úspešne absolvoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v
Bratislave v roku 1974.
Po skončení štúdia pracoval ako anestéziológ v Nemocnici ministerstva
vnútra v Bratislave. Ako lekár-záchranár pôsobí od roku 1976 a postupne
sa vypracoval na špecialistu urgentnej medicíny. Problematike urgentnej
medicíny sa venuje aj ako vysokoškolský pedagóg nielen na Slovensku, ale
aj v Českej republike. Je autor či spoluautor vysokoškolských učebníc a
viac ako stovky odborných publikácií.
Bol prezidentom Slovenskej spoločnosti urgentnej medicíny a medicíny
katastrof. Od roku 2013 je prezidentom Slovenského Červeného kríža a
pôsobí tiež ako konzultant Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou a súdny znalec.
Viliam Dobiáš, ktorý sa venuje urgentnej medicíne viac než 40 rokov, je
odborným garantom projektu Krajina záchrancov, ktorého cieľom je zvýšiť
povedomie o potrebe ovládania základov prvej pomoci.
Jozef Mašura
Jozef Mašura sa narodil 21. marca 1950 v Michalovciach do rodiny lekára.
Jeho otec Silvester Mašura bol zakladateľom slovenskej logopédie a
špeciálnej liečebnej pedagogiky na Slovensku.
Po absolvovaní gymnázia Metodova v Bratislave nastúpil v roku 1968 na
Lekársku fakultu Univerzity Komenského (LF UK) so špecializáciou na
detské lekárstvo. V roku 2013 bol menovaný prezidentom za profesora
pediatrie.
V rokoch 1974 až 1982 pôsobil na LF UK, na Katedre pediatrie, následne
pracoval v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave. Na
jej pôde vzniklo v apríli 1992 Detské kardiocentrum (DKC) - Jozef Mašura
sa stal jeho primárom. DKC, jediné špecializované pracovisko svojho
druhu, zrealizovalo počas tridsiatich rokov svojej existencie tisíce
operácií. V roku 1998 sa v ňom uskutočnila prvá transplantácia detského
srdca na Slovensku.
Jozef Mašura bol spoluzakladateľom a v rokoch 1993 až 2020 predsedom
správnej rady Nadácie Detského kardiocentra, ktoré je od roku 2009
súčasťou Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb. V rokoch 2006 až
2018 pôsobil ako hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre
kardiológiu.
V roku 1999 získal Jozef Mašura, ktorý sa zaslúžil o vznik Detského
kardiocentra a kliniky detskej kardiológie na Slovensku, Krištáľové
krídlo za medicínu.
Laura Špániková
Laura Špániková bola poslednou žijúcou z prvého slovenského transportu
do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, ktorý bol
vybudovaný neďaleko poľského mesta Osvienčim. Týmto transportom z
Popradu sa začala prvá vlna deportácií zo Slovenska, počas ktorej
vypravili 57 transportov a v nich 57.752 Židov.
Laura Špániková, za slobodna Ritterová, sa narodila 16. augusta 1922 v
Stropkove. V čase vynúteného odchodu, 25. marca 1942, mala len 19 rokov.
Do vagónov určených pôvodne na prepravu dobytka prinútili nastúpiť 999
mladých žien a dievčat, prevažne zo Šarišsko-zemplínskej župy.
V koncentračnom tábore bola väznená až do januára 1945. Svoju skúsenosť
opísala vetou: "Nikto si nevie predstaviť, čo všetko sme museli zažiť.
Nie sú na to slová."
Následne sa zúčastnila na pochode smrti do tábora v nemeckom
Neustadt-Glewe, kde bola továreň na muníciu. Mala na starosti odvážanie
mŕtvych tiel spoluväzenkýň. Oslobodenia sa dočkala 5. mája 1945.
Laura Špániková, ktorej život poznačilo obrovské utrpenie, zomrela 9. apríla 2022, vo veku nedožitých sto rokov.
Albert Púčik (in memoriam)
Albert Púčik sa narodil 7. októbra 1921 v Dolných Motešiciach. Po
maturite na gymnáziu v Trenčíne pokračoval v štúdiu na Lekárskej fakulte
v Bratislave. V lete roku 1945 sa zapojil do činnosti ilegálnej
protikomunistickej skupiny Štefana Chalmovského. Po jej zneškodnení ho v
decembri 1945 zatkli a skončil v tábore nútených prác. Po prepustení
emigroval v roku 1947 do Rakúska.
Spolu s kamarátmi z mladosti Antonom Tunegom a Eduardom Tesárom sa
aktívne zapojil do činnosti podzemného antikomunistického kresťanského
hnutia s názvom Biela légia, ktoré poskytovalo tak informácie dôležité
na prekročenie hraníc smerom na Západ, ako aj prehľad o
spoločensko-politickej situácii v Československu. Členovia hnutia sa
snažili vytvárať spravodajskú sieť, budovali protikomunistický odboj a
prostredníctvom rozhlasového vysielania rádia Biela légia podávali
informácie o komunistickom terore.
Albertovi Púčikovi sa podarilo niekoľkokrát preplaviť na člne cez prísne
stráženú hranicu s Rakúskom na Slovensko, chytiť sa ho podarilo až
prostredníctvom nasadeného agenta.
Púčika, Tunegu a Tesára zatkla Štátna bezpečnosť v januári 1949. Vo
vykonštruovanom procese boli odsúdení na doživotie. Prokurátor Anton
Rašla sa však odvolal a Najvyšší súd v Prahe vyriekol v roku 1950
sprísnený verdikt - trest smrti.
Trojicu členov Bielej légie popravili v Bratislave 20. februára 1951.
Proces Albert Púčik a spol. mal zasadiť rozhodujúcu ranu tým, ktorí by
sa odhodlali pomýšľať na zmenu politických pomerov.
Eduard Tesár (in memoriam)
Člen odbojovej skupiny Biela légia a spolužiak Alberta Púčika zo
Štátneho reálneho gymnázia v Trenčíne, Eduard Tesár, sa narodil 19. júna
1922 v Budapešti. Počas druhej svetovej vojny pracoval na Župnom úrade v
Trenčíne. Študent práva neskôr pôsobil na povereníctve vnútra na
oddelení pasov a víz a mal teda prístup k spravodajsky cenným
informáciám.
Spoločne so svojimi spolupracovníkmi sa podieľal na príprave prechodov politicky ohrozených ľudí do Rakúska a iných aktivitách.
Eduard Tesár bol zadržaný 9. januára 1949. Nasledoval vykonštruovaný
politický proces, v ktorom bolo obžalovaných celkovo 62 ľudí, 48 dostalo
mnohoročné tresty. Prokurátor sa odvolal a Najvyšší súd tresty
sprísnil. Verdiktom pre troch mladých mužov Eduarda Tesára, Alberta
Púčika a Antona Tunegu už nebolo doživotie, ale trest smrti. Popravení
boli skoro ráno 20. februára 1951.
Anton Tunega (in memoriam)
Anton Tunega je najmladším z trojice mladých študentov trenčianskeho
gymnázia, ktorí sa pri nástupe komunistického systému rozhodli proti
nemu bojovať aj za cenu, že obetujú to najcennejšie, svoje vlastné
životy.
Narodil sa 7. augusta 1925 v Dolných Motešiciach. Po maturite odišiel
študovať techniku do Bratislavy. Rovnako ako Albert Púčik aj Tunega bol
členom Chalmovského protikomunistickej skupiny. Po jej likvidácii sa mu
podarilo vyhnúť väzeniu len vďaka neustálemu skrývaniu. Dvojica Púčik a
Tunega bola v kontakte aj v čase, keď žil Púčik v Rakúsku a pracoval ako
informátor.
Antona Tunegu, ktorý pomáhal organizovať prechody politicky ohrozených
ľudí do Rakúska, zaistila Štátna bezpečnosť 7. januára 1949. Spolu s
Púčikom a Eduardom Tesárom boli popravení 20. februára 1951 skoro ráno
na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave.
V novembri 1992 vznikla nezisková organizácia Nadácia Antona Tunegu,
ktorá nadväzuje na myšlienky trojice popravenej komunistickým režimom a
je zameraná na rozvoj i posilňovanie demokracie na Slovensku aj v
stredoeurópskom priestore.
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Zita Ádámová
Zita Ádámová sa narodila 20. januára 1945 v obci Blhovce. V roku 1969
absolvovala štúdium slovenského a maďarského jazyka na Pedagogickej
fakulte v Nitre. Výučbe oboch jazykov sa napokon venovala celý
profesionálny život. Zaradila sa k významným predstaviteľkám maďarskej
pedagogickej obce na Slovensku.
Popri vzťahu k obom jazykom vštepovala žiakom aj lásku k regiónom Gemera
a Novohradu. Napísala viacero učebníc, pričom jej regionálna čítanka
Miesto, kde žijeme vyústila do zrodu nového školského predmetu -
regionálnej výchovy.
Dlhoročná učiteľka sa po zmene režimu v Československu v roku 1989
angažovala pri založení Zväzu maďarských pedagógov na Slovensku, ktorému
v rokoch 1999 až 2002 predsedala, a potom až do roku 2015 bola jeho
podpredsedníčkou. Aj z pozície týchto funkcií významne prispela k
zlepšeniu života škôl gemerského regiónu.
Marián Hossa
Trojnásobný víťaz Stanleyho pohára Marián Hossa sa narodil 12. januára
1979 v Starej Ľubovni. Seniorský hokej okúsil už ako 17-ročný v drese
Dukly Trenčín. Ako 18-ročný odišiel do zámorskej NHL, kde hrával za
Ottawu Senators, Atlantu Thrashers, Pittsburgh Penguins, Detroit Red
Wings a Chicago Blackhawks a práve s "čiernymi jastrabmi" získal trikrát
(2010, 2013, 2015) Stanleyho pohár.
V reprezentačnom drese sa predstavil na ôsmich majstrovstvách sveta,
jednom Svetovom pohári a na štyroch zimných olympiádach. Najvýraznejší
úspech zaznamenal na olympiáde vo Vancouveri v roku 2010, keď slovenská
reprezentácia obsadila štvrté miesto.
Zo zdravotných dôvodov oficiálne svoju kariéru ukončil 8. apríla 2022.
Vedenie “jastrabov“ následne oznámilo, že v sezóne 2022/2023 slávnostne
vyradia jeho dres s číslom 81, čím sa Marián Hossa zaradí medzi legendy
klubu. Stal sa v poradí ôsmym hráčom Chicaga, ktorému sa dostalo takejto
pocty. Jeho číslo 81 už nebude môcť nosiť žiadny iný hráč Chicaga.
Marián Hossa je niekoľkonásobný víťaz ankety Zlatý puk. Viackrát ho
vyhlásili aj za najlepšieho hokejistu Slovenska a najlepšieho útočníka. V
roku 2006 získal ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii športovec. Od
novembra 2021 figuruje v Sieni slávy NHL.
Jozef Kabaň
Najznámejší slovenský automobilový dizajnér Jozef Kabaň sa narodil 4.
januára 1973 v Námestove. Jeho nadanie a nadšenie pre kreslenie áut si
všimli už učiteľky na Ľudovej škole umenia v rodnom meste. Po
absolvovaní strednej Školy úžitkového výtvarníctva v Kremnici pokračoval
od roku 1991 štúdiom produktového a priemyselného dizajnu na Vysokej
škole výtvarných umení v Bratislave.
Ako študent vysokej školy sa zúčastnil na dizajnérskej súťaži pre značku
Škoda, v ktorej získal 2. miesto a možnosť pracovať pre koncern
Volkswagen. Stal sa prvým Slovákom, ktorý absolvoval londýnsku Royal
College of Art.
V roku 1999 sa dostal do tímu tvorcov, z pera ktorých vzišlo luxusné
auto Bugatti Veyron. V roku 2008 nastúpil ako šéfdizajnér do automobilky
Škoda Auto, kde predstavil novodobý vzhľad modelov Fabia, Octavia,
Superb, Yeti, Rapid, Kodiaq, Karoq i Kamiq.
Začiatkom roku 2017 nastúpil prvýkrát do firmy mimo koncernu Volkswagen,
na miesto vedúceho dizajnéra v BMW. Na jar v roku 2019 prešiel na
rovnakú pozíciu do automobilky Rolls-Royce. Dizajnér Jozef Kabaň, ktorý
svojou prácou a kreativitou určuje trendy v automobilovom priemysle,
pracuje aktuálne ako šéfdizajnér značky Volkswagen.
Sergej Kopčák
Sergej Kopčák sa narodil 23. apríla 1948 v obci Ďačov v okrese Sabinov.
Po absolvovaní Konzervatória v Košiciach študoval v rokoch 1968 až 1970
operný spev na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a
následne v rokoch 1970 až 1971 na Konzervatóriu v Sofii. Neskôr
absolvoval aj študijné pobyty v milánskej opere La Scala a vo viedenskej
Štátnej opere.
Po pôsobení v banskobystrickej opere (1971-1972) nasledovalo dvojročné
angažmán v Opere Štátneho divadla v Košiciach. Viac ako dve desaťročia, v
rokoch 1974 až 1996, bol sólistom Opery Slovenského národného divadla
(SND) v Bratislave.
Impozantný bas Sergeja Kopčáka si počas jeho dlhoročnej kariéry mohli
vypočuť priaznivci opery na celom svete. Takmer hneď po štarte svojej
profesionálnej kariéry sa uplatnil v milánskej La Scale, vo viedenskej
Štátnej opere, v londýnskej Covent Garden, v parížskej Opere, na
newyorských scénach Carnegie Hall a v Metropolitnej opere, ktorej bol
vyše 20 rokov stálym hosťujúcim sólistom.
V nadväznosti na mimoriadne úspešný koncert na medzinárodnom festivale
súčasnej hudby Melos-Étos 2011 vzniklo CD s názvom Posledné slová. Ako
vyjadruje už samotný názov, Sergej Kopčák ho označil za definitívnu
bodku za svojou kariérou.
Milan Lapin
Milan Lapin sa narodil 14. mája 1948 v obci Širkovce v okrese Rimavská
Sobota. Po absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiách na Univerzite
Komenského (UK) v Bratislave, kde v roku 1971 dokončil štúdium v odbore
fyzika, špecializácia: meteorológia a klimatológia. Neskôr pokračoval v
rokoch 1974-1982 v externej ašpirantúre a obhájil titul CSc., (kandidát
fyzikálno-matematických vied). Za profesora bol inaugurovaný v roku
2005.
Po skončení vysokoškolského štúdia začal v roku 1971 pracovať v
Slovenskom hydrometeorologickom ústave v Bratislave, v ktorom zotrval až
do roku 1996. Od tohto roku pôsobí až doteraz na Fakulte matematiky,
fyziky a informatiky UK na Katedre astronómie, fyziky Zeme a
meteorológie.
Významný slovenský klimatológ, profesor Milan Lapin je nielen špičkovým
vedcom, ktorý sa zaoberá príčinami a prejavmi klimatickej zmeny, ale
tiež neúnavným popularizátorom, ktorý dokáže vedecké poznatky tlmočiť
verejnosti zrozumiteľne a pútavo.
Michal Mego
Michal Mego sa narodil 18. marca 1977. Viac ako dve desaťročia prežil v
Štúrove, kde vychodil základnú školu, ako aj absolvoval gymnázium, ktoré
ukončil v roku 1995. Po maturite zamieril na Lekársku fakultu
Univerzity Komenského (LF UK) do Bratislavy. Súčasne pracoval ako
študentská vedecká sila v Ústave experimentálnej onkológie SAV.
Po skončení vysokej školy nastúpil v roku 2001 do Národného
onkologického ústavu (NOÚ) v Bratislave, kde pôsobí dodnes. Je
prednostom II. Onkologickej kliniky LF UK a NOÚ a zároveň vedúcim
Jednotky transplantačného výskumu. Za profesora bol vymenovaný v
štyridsiatich rokoch - v roku 2017.
Jeho vedecký výskum sa koncentruje najmä na klinické štúdie významu
cirkulujúcich nádorových buniek. Ako prvý popísal nový podtyp
cirkulujúcich nádorových buniek odolných voči chemoterapii. Vedeckým
výskumom dláždi cestu k úspešnej liečbe rakoviny doma aj v zahraničí.
Je hlavným odborníkom pre klinickú onkológiu Ministerstva zdravotníctva
SR a členom Americkej spoločnosti pre výskum rakoviny (American Cancer
Society). Aktívne sa venuje tiež pedagogickej a publikačnej činnosti –
je recenzentom viacerých domácich i zahraničných odborných časopisov.
Popredný slovenský onkológ, profesor Michal Mego, ktorý sa už v mladom
veku zaradil medzi lekárske a vedecké kapacity, získal v roku 2016
Krištáľové krídlo za oblasť Medicína a veda.
Peter Mikulík
Jeden z najrenomovanejších slovenských divadelných a televíznych
režisérov, ktorého rukopis nesú desiatky inscenácií i filmov, Peter
Mikulík, sa narodil 10. júna 1941 v Trenčíne. V roku 1963 absolvoval
štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v
Bratislave.
Bol dvorným režisérom nezabudnuteľnej dvojice Júliusa Satinského a
Milana Lasicu. Pod jeho vedením vznikali ich predstavenia v
bratislavskej Tatra Revue, taktiež vystúpenia s názvom Večery pre dvoch,
programy v Divadelnom štúdiu a v Štúdiu S. Režisérsky sa podpísal aj
pod legendárny zábavno-hudobný program Ktosi je za dverami.
Do kolektívu renomovaných režisérov Činohry SND sa začlenil v polovici
60. rokov a zameral sa na modernú drámu 20. storočia. Venoval sa najmä
absurdnej dráme. Medzi jeho najznámejšie inscenácie v SND patria Zlatí
chlapci či Bockerer.
Za filmovú kameru sa Peter Mikulík postavil v roku 1965, keď natočil
komédiu Stratený list. V ďalších rokoch režíroval popri divadle aj
televízne inscenácie.
V rokoch 2011 až 2014 bol dekanom Divadelnej fakulty VŠMU a na škole
pôsobí dodnes ako pedagóg. Jeho zásluhou vznikol medzinárodný festival
divadelných škôl Istropolitana.
Jana Oľhová
Jana Oľhová, rodená Geišbergová, sa narodila 31. decembra 1959 v Myjave.
Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave
absolvovala v roku 1982. Po škole pôsobila v Radošinskom naivnom divadle
a bola aj členkou Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.
Do umeleckého súboru Slovenského komorného divadla v Martine sa
začlenila v roku 1988. Od septembra 2012 je členkou Slovenského
národného divadla v Bratislave.
Všestranná herečka, ktorá je vďaka svojmu talentu presvedčivá tak v
komediálnych, ako aj v dramatických úlohách, získala v roku 2009
divadelné ocenenie Dosky za postavu Sary v hre Mobil.
Filmové ocenenie Slnko v sieti dostala v roku 2008 za vedľajšiu úlohu v
snímke Muzika, kde hrala po boku svojho brata, herca Mariána Geišberga.
Rovnakú cenu si odniesla aj v roku 2014 za film Ďakujem, dobre.
V posledných rokoch sa objavila Jana Oľhová, ktorá patrí medzi
najvýraznejšie a najlepšie herečky svojej generácie, vo filmoch Ostrým
nožom, Amnestie, Šarlatán či Muž so zajačími ušami.
Matej Tóth
Historicky najúspešnejší slovenský atlét, olympijský víťaz a majster
sveta v chôdzi na 50 km, Matej Tóth, sa narodil 10. februára 1983 v
Nitre. So športovou kariérou začal ako 13-ročný v športovom klube AC
Stavbár Nitra, kde pôsobil až do roku 2003. Následne prestúpil do
Vojenského športového centra (VŠC) Dukla Banská Bystrica, ktorému od
novembra 2021 šéfuje.
Práve v armádnom klube sa začala aj jeho seniorská kariéra v atletike.
Najskôr sa venoval najmä chôdzi na 20 km, následne aj na 50 km. Na tejto
trati sa umiestnil v roku 2015 na majstrovstvách sveta v Pekingu na
prvom mieste a vybojoval pre slovenskú atletiku premiérovú zlatú medailu
na majstrovstvách sveta v ére samostatnosti. O historicky prvé
atletické zlato Slovenska na olympijských hrách sa zaslúžil v roku 2016
na olympiáde v Riu de Janeiro, kde vyhral rovnako chôdzu na 50 km.
Zverenec Mateja Spišiaka získal v roku 2021 v Dudinciach svoj jubilejný
10. titul majstra Slovenska na dvadsiatke. Matej Tóth je laureátom
Krištáľového krídla za rok 2015.
V roku 2020 sa stal už po siedmykrát víťazom ankety Atlét roka, pričom o
rok neskôr ho uviedli do Siene slávy. Začiatkom tohto roku triumfoval
14. raz v tradičnej slovenskej ankete Chodec roka 2021, čo sa dosiaľ
nikomu nepodarilo.
Absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre v
odbore žurnalistika (2006) založil v roku 2016 Športovú akadémiu Mateja
Tótha, ktorá sa venuje pohybovej príprave detí už od predškolského
veku.
Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy
Margita Kosturíková (in memoriam)
Margita Kosturíková sa narodila 25. februára 1958. Celý svoj
profesionálny život spojila s ošetrovateľstvom a pomocou chorým. Viac
ako 30 rokov pracovala na jednom pracovisku, a to v Centre sociálnych
služieb Likava, od roku 1999 v manažérskej funkcii. Stála pri zrode
novovzniknutého špecializovaného zariadenia, kde jej snaha vyústila do
umiestnenia klientov na jednotlivé oddelenia podľa lekárskych diagnóz,
čím sa zlepšila kvalita ich života.
Pracovala pre stavovskú organizáciu, Slovenskú komoru sestier a
pôrodných asistentiek, v roku 2006 sa stala jej viceprezidentkou. Túto
funkciu zastávala štyri volebné obdobia. Ako viceprezidentka bojovala za
zachovanie pozície sestry v zariadeniach sociálnych služieb, bojovala
za to, aby klienti aj v nezdravotníckych zariadeniach mali dostupnú
zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť.
Publikovala v odborných periodikách, organizovala odborné konferencie i
vzdelávacie aktivity pre zamestnancov špecializovaného zariadenia v
oblasti starostlivosti o klientov s Alzheimerovou chorobou.
V čase pandémie bojovala v prvej línii. Pomáhala, radila, testovala.
Stalo sa jej to osudným. S vírusom zápasila päť týždňov. Ochoreniu
podľahla 15. januára 2021.
Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek jej udelila v septembri
2021 ocenenie Biele srdce in memoriam za významný prínos v
ošetrovateľstve.
Pribinov kríž I. triedy
Milota Havránková
Prvá ženská absolventka Katedry fotografie na pražskej Filmovej a
televíznej fakulte Akadémie múzických (FAMU) Milota Havránková sa
narodila 7. augusta 1945 v Košiciach. V roku 1964 úspešne ukončila
štúdium fotografie na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave.
Istý čas pracovala v oblasti lekárskej dokumentácie, neskôr ako
fotoreportérka Filmových ateliérov na Kolibe. V roku 1966 odišla do
Prahy na FAMU, kde študovala filmovú kameru, keďže v tomto období sa
fotografia ako samostatný odbor študovať nedala.
Vďaka profesorovi Janovi Šmokovi napokon vznikla na FAMU Katedra
fotografie a Milota Havránková sa v roku 1971 stala jej prvou ženskou
absolventkou.
Po ukončení štúdia vyučovala v rokoch 1971 - 1977 výtvarnú fotografiu na
bratislavskej Strednej škole umeleckého priemyslu. Od roku 1977 do roku
1991 pôsobila v slobodnom povolaní a venovala sa voľnej tvorbe, tvorbe
pre interiér či foteniu módy.
V roku 1991 sa vrátila k práci so študentmi, keď začala pôsobiť na
Vysokej škole výtvarných umení (VŠMÚ) v Bratislave ako odborná
pedagogička a neskôr ako vedúca ateliéru Výtvarná fotografia. Ako
vysokoškolská pedagogička sa v roku 1994 vrátila aj na FAMU, kde sa o
rok neskôr habilitovala na docentku. Vedúcou Katedry fotografie a nových
médií na VŠVU sa stala v roku 2002. Za profesorku bola Milota
Havránková vymenovaná v roku 2006.
Zuzana Mináčová
Jedna z najvýznamnejších slovenských fotografiek Zuzana Mináčová sa
narodila 24. septembra 1931 v Bratislave. Do dejín fotografie sa
zapísala umeleckými, angažovanými a reportážnymi filmovými snímkami.
Pred jej objektívom sa vystriedali mnohé známe hviezdy ako Robert
Redford, John Travolta, Michael Douglas, Gina Lollobrigida, Danny de
Vito či Morgan Freeman. Tváre umelcov, aj spoločenské udalosti
zvečňovala na 51. ročníkoch filmového festivalu v Karlových Varoch,
ktorého bola oficiálnou fotografkou.
Ako trinásťročnú ju spolu so sestrou odvliekli do pracovného a
koncentračného tábora v Seredi. Po krátkom čase ich transportovali do
tábora smrti Auschwitz-Birkenau.
Po druhej svetovej vojne študovala fotografiu na Strednej škole
umeleckého priemyslu, ktorú ukončila v roku 1949. Po škole pracovala v
bratislavských filmových ateliéroch. Stala sa aj vedúcou fotografického
oddelenia Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe, kde pôsobila do roku
1990.
Pre umelkyňu je charakteristická tvorba fotografických cyklov. Do
širšieho povedomia sa dostala v 60. rokoch minulého storočia a zaradila
sa k fotografom, ktorí neváhali experimentovať.
Dlhé roky fotografovala aj nápisy, ktoré hyzdili ulice počas socializmu.
Časť z približne 5000 snímok predstavila v roku 2019 návštevníkom v
Bratislave na výstave s názvom Čo mi komunizmus vzal pri príležitosti
30. výročia Nežnej revolúcie.
Pribinov kríž II. triedy
Irena Brežná
Spisovateľka Irena Brežná, ktorá od roku 1968 žije vo Švajčiarsku, sa
narodila 26. februára 1950 v Bratislave. Detstvo prežila v Trenčíne v
dome starých rodičov, kam sa jej rodičia uchýlili po násilnom
vysťahovaní z bratislavského bytu v rámci akcie B. Maturovala na
gymnáziu v Bratislave.
Po sovietskej invázii 21. augusta 1968 emigrovala s rodičmi do
Švajčiarska. Odvtedy žije v Bazileji, kde vyštudovala slavistiku,
filozofiu a psychológiu. Pôsobila ako psychologička, učiteľka ruštiny,
tlmočníčka, aktivistka v oblasti ľudských práv, či ako novinárka a
vojnová reportérka.
V 80. rokoch 20. storočia pre nemeckojazyčné médiá urobila rozhovory s
viac než dvoma desiatkami politických väzňov a väzenkýň zo Sovietskeho
zväzu, z Československa, Turecka a Kuby, ktorí pred prenasledovaním
emigrovali do západnej Európy. Pravidelne prispievala a prispieva do
švajčiarskych a nemeckých médií.
Za publicistické a literárne texty dostala Zürišskú novinársku cenu,
prestížnu nemeckú Cenu Theodora Wolffa a dvakrát cenu nemeckého
feministického časopisu EMMA. Za román Die undankbare Fremde získala
Švajčiarsku literárnu cenu. Jej prózu Nevďačná cudzin(k)a ocenili na
Slovensku Cenou Dominika Tatarku.
Medaila prezidenta Slovenskej republiky
Kvetoslava Berkyová
Dlhoročná rómska aktivistka Kvetoslava Berkyová, ktorá pôsobí ako
asistentka osvety zdravia, sa narodila 22. novembra 1953 v Rudňanoch.
Pochádza z desiatich detí a od malička sa túžila stať zdravotnou
sestrou, ale ako obyvateľke rómskej osady sa jej to nepodarilo. Jej otec
pracoval ako baník a celá rodina najprv obývala dvojizbový domček
priamo medzi majoritným obyvateľstvom, ale ešte pred rokom 1989 ich
vysťahovali naspäť do osady.
Vyše 30 rokov pôsobí ako rómska asistentka osvety zdravia. Stará sa o
zdravie rómskej komunity v Rudňanoch. Učí Rómov, ako dbať o zdravie,
snaží sa, aby dávali deti očkovať či vyhľadali lekára, keď sú chorí.
Venuje sa aj rómskym deťom a mládeži v komunitnom centre.
V jednom z rozhovorov sa Kvetoslava Berkyová vyznala: "Už od mlada som
chcela pomáhať slabším a na pomoc odkázaným ľuďom. Dnes môžem
konštatovať, že sa mi to počas môjho života podarilo, môj sen sa mi
splnil. Moja práca je pre mňa poslaním, nie iba zamestnaním."
Mária Mačošková
Jedna z najvýznamnejších postáv kultúrneho života Rusínov na Slovensku,
speváčka ľudových piesní Mária Mačošková sa narodila 30. marca 1940 v
obci Potôčky v okrese Stropkov do chudobnej roľníckej rodiny. Vďaka
rodičom si od detstva vytvorila hlboký vzťah k spevu, neskôr jej talent
podchytili v škole. Členkou speváckeho zboru sa stala na strednej škole v
Stropkove.
V roku 1956 nastúpila po konkurze do novozaloženého Poddukelského
ukrajinského ľudového súboru (v súčasnosti Poddukelský umelecký ľudový
súbor), v ktorom spievala 42 rokov. So súborom precestovala celý svet,
absolvovala stovky vystúpení. Jej podmanivý spev zaznel na pódiách od
Tuniska cez Holandsko, Dánsko, Nemecko až po Spojené štáty americké,
Kanadu a bývalý Sovietsky zväz.
Prvá dáma rusínskej piesne, Mária Mačošková, ktorá získala v roku 1985
titul zaslúžilý umelec, nahrala tiež množstvo nahrávok, vrátane
profilových albumov.